Ľudskosť, či neľudskosť
Často mám nutkanie prihovoriť sa ľuďom, na ktorých zjavne vidím, že hľadajú nejakú ulicu. Prípadne keď počujem rozhovor, kde ľuďom chýba správna odpoveď, ktorú ja poznám. V tom prvom prípade často vyhrám boj sám so sebou a prihovorím sa. V tom druhom prípade si vždy poviem, že by to dotyční nemuseli dobre prijať. Mám pocit, že sme ako ľudia vyzbrojení intelektom, no nie vždy intelekt využívame. Prípadne ho využívame až priveľmi (určite máte známych, ktorí musia dlho premýšľať i nad jednoduchými vecami - nie pretože sú tie veci komplikované, ale pretože sa oni zamotajú vo vlastnej optimalizácii).
Čo teda znamená byť ľudský?
„To je neľudské, zaobchádzate tu s nami ako s dobytkom". Alebo: „...krajina je to krásna, no ľudia sú strašní". Prípadne: „Tohto zverstva sú schopní len ľudia." Aj takéto zvolania človek počuje v bežnej reči.
Sú ľudia divá zver? Stále, či niekedy?
Myslím si, že ľudia sú divá zver so šancou potláčať zvieracie pudy intelektom. Nie som lekár, takže sa nejdem príliš púšťať do anatómie, no stavba mozgu pekne ukazuje dva svety jedného človeka. Prvý je pudový, ovládaný limbickým systémom, ktorý nikdy neváha reflexne zareagovať na vyhrotené situácie ....útek, boj, ...
Druhý svet je riadený mozgovou kôrou a umožnuje človeku byť ľudským a nie zvieraťom. Dokonca niektorým ľuďom dáva možnosť ovládať niektoré svoje pudy a svaly, ktoré väčšina ľudí vôľou neovláda. A je to práve táto časť tela, ktorá človeku dáva šancu prežívať emócie (nie, žiaľ, nie je to srdce, aj keď by si to tak romantici priali).
Iracionálne rácio
Prečo sa potom človek niekedy správa ľudsky, rozumovo, no iracionálne? Dvaja talianski študenti sa spolu s nemeckými priateľmi po uzavretí hraníc Východného Nemecka v roku 1961 rozhodli, že postavia tunel zo Západného Nemecka do Východného Nemecka, aby mohli previesť svojich kamarátov, ktorí uviazli vo Východnom Nemecku. Dvaja študenti, v cudzej krajine, takmer bez peňazí, svojimi rukami. Domenico Sesta a Luigi Spina. Veľký čin človečiny. Nie úplne racionálny (po uvážení rizík, možnosti straty vlastného života,...). No veľmi ľudský.
Iný príklad. Vojaci na fronte súc pod paľbou začnú pomáhať svojim zraneným spolubojovníkom, pričom každému musí byť jasné, že sa tým odkrýva, nebráni sa a zvyšuje šance, že ho protivník zabije. Napriek tomu sa to deje v nejednej armáde. Je to zvierací inštinkt? Alebo počin intelektu, ktorý núti každého usilovať sa o vyššie a vznešenejšie ciele? Alebo len drilom naučená rutina? Prípadne symbol čaty, ktorú neslobodno trhať, a na ktorej stojí a padá každá armáda?
Stará doba verzus nová doba
Starí prešporáci pri spomienkach na starú Bratislavu spomínajú časy, kedy ľudia k sebe prejavovali väčšiu úctu. Aj dedko, ktorý bol z Horných Obdokoviec mi často hovorieval ako za jeho čias doktor, učiteľ a farár boli traja najrešpektovanejší muži v dedine. V mnohých súčasných blogoch a diskusiách počuť ako technológia a urýchlená spoločnosť spôsobujú, že ľudia sú si vzdialenejší. Je to ale naozaj dobou a technológiou? I keď sa pozrieme na kontext, čiže celú históriu človeka? A nie je to náhodou aj stredoeurópske špecifikum poznačené totalitným režimom a jeho drastickým opustením?
Morálne vodcovstvo
Je veľmi príjemné vidieť, že knihy o vodcovstve, efektívnych manažéroch a úspešných firmách, t.j. knihy na ktorých vyrastajú zajtrajší lídri sú postavené na rovnakých princípoch morálky, vnútornej vyrovnanosti, ľudskej vzájomnosti a pokore. Či už manažérske bestsellery ako Good To Great, Built to Last, 7 Habits of Highly Effective People alebo verejné virtuálne diskusie typu TED, TEDx, či v slovenských končinách FIM, prípadne knihy autorov Harukiho Murakamiho a Paula Coelha, všade nájdete človečinu.
Neviem a ani nemusím vedieť, prečo človek občas spraví niečo iracionálne ľudské. Skôr by som chcel vedieť, či má ľudskosť tendenciu ovládnúť náš každodenný slovenský svet alebo naopak podľahnúť absolútnemu egoizmu, ignorancii a neúcte popri technologickej vyspelosti a víťazstve rácia. Zatiaľ mám skôr pocit, že človečina vyhrá, no racionálne vnímam, že to bude dlhá cesta.