Dilema o štátnom výpalníctve (1. časť)

Autor: Matúš Grznár | 10.7.2011 o 18:25 | (upravené 10.7.2011 o 22:14) Karma článku: 9,37 | Prečítané:  1578x

Mám pre Vás ponuku. Vy mi počas 4-ročného obdobia zaplatíte 30 tis. eur http://matusgrznar.blog.sme.sk/c/230271/Volby-2010-rozhodujeme-o-30-tisic-eur-kazdeho-z-nas.html a ja Vám za to poskytnem balík služieb na bežný život. Začnem tým, že sa Vás nebudem pýtať na to, čo na bežný život potrebujete. Sám si od stola rozhodnem čo bude súčasťou balíka služieb na bežný život. A vy budete platiť bez ohľadu na to, či máte o balík záujem. Lákavé, že? Dobrovoľne by ste si zrejme takýto balík nekúpili. Prečo ho teda trpíte nedobrovoľne?

Pocit je vždy relatívny

Stará známa anekdota praví, že ak je Vám doma tesno, vpustite domov kone a kravy, kozy a sliepky a po dvoch týždňoch ich opäť vypustite. Náhle budete mať pocit priestranného domova.

Naše vnímanie a naše pocity sú vždy relatívne k niečomu. Preto občas stačí vystrčiť päty z domu a človeku sa po návrate zmení optika na mnoho vecí, na ktoré si predtým „zvykol".

V prvej polovici 19. storočia si francúzsky sudca Alexis De Tocqueville urobil výlet do Spojených štátov amerických. Svoje myšlienky a pocity z tejto cesty chvalabohu zachytil v knihe Demokracia v Amerike. Tým nám ponúkol rozsiahly materiál, ktorý porovnáva pomery v kontinentálnej Európe Vs. Spojených štátoch, najmä z hľadiska usporiadania spoločnosti, deľby moci a výkonu práv občanov. Spomeniem len niektoré.

 

Služba občanovi, či povolenie občanovi?

Tocqueville si akosi správne všimol, že kontinentálnu Európu historicky poznačil vzťah, v ktorom panovník udeľuje povolenie poddanému. Panovník vydával koncesie, usmerňoval ..., reguloval.... Neskôr túto rolu panovníka s radosťou prevzal štát. Štát vyžaduje od občanov, aby nahlasovali svoje trvalé pobyty, aby nosili so sebou občiansky preukaz, aby boli deti vychovávané v súlade s politikou štátu, aby ľudia pracovali toľko koľko štát povie a za cenu, za ktorú štát povie. Štát si pre uľahčenie vecí vytvoril slovné spojenie Verejný záujem. Štát sám definuje, čo verejným záujmom je a bez škrupulí dokáže verejný záujem meniť tak ako sa mu chce. A občan - ten si musel zakaždým pýtať od panovníka/štátu povolenie: povolenie študovať, povolenie stavať, povolenie zosobášiť sa, povolenie vykonávať remeslo, povolenie ostať na PNke, povolenie na špeciálne zdravotné zákroky, povolenie na liečenie, povolenie odísť do dôchodku a mnohé iné.

Naopak, v Spojených štátoch bol akýkoľvek zásah do súkromného vlastníctva a slobody výsledkom dohody ľudí. Bol. Už nie je. Občanom Spojených štátov sa niekde v minulosti nepodarilo dobre zviazať ruky Federálnej vláde v ich Ústave. A tej sa podarilo prerásť do Leviathanu európskych rozmerov. No na počiatku bola dobrovoľná dohoda občanov a žiadne dane!

 

Zneužitá revolúcia alebo ako vytvoriť monopol na politiku

Pozerajúc sa spätne na záznamy z prvých mesiacov v Československu po novembri 1989, človeku sa miestami tisnú slzy nad nevyužitou šancou vytvoriť nové spoločenské usporiadanie a ísť tak príkladom západnej civilizácii. Zároveň je po 20 rokoch stále priestor na analýzu a poučenie. Myslím si, že mnoho ľudí stále netuší čo sa to vlastne v tých rokoch deväťdesiatych dialo, kto a prečo to viedol tak ako to viedol.

VPN pôvodne vznikla ako občianska platforma bez ambícii vládnuť. Energia a entuziazmus, ktorú mohol človek vidieť v očiach tých, ktorí boli v prvej línii prekrývala zákulisné hry tých, ktorí v pozadí hútali ako situáciu využiť vo svoj prospech.

VPN sa stala organizátorom, pastierom, hovorcom a trhom myšlienok ľudí, bežných občanov. Stala sa tou postavou, ktorú ľudia vnímali ako strážcu brániaceho občana pred systémom. Bola dobrovoľníckou organizáciou, kde motivácia participujúcich je založená na vzájomnom rešpekte, dôvere, spolupráci a poskytovaní vzájomne výhodných protihodnôt.

„Kto iní keď nie my, kedy inokedy, keď nie teraz". VPN v istom okamihu rozhodla o tom, že sa z nej stane politická strana so svojou kandidátkou. Nečudujme sa teda tomu, že keď VPN zmenila rolu a neskôr prirodzene zlyhala ako politická strana (kandidátka príliš protichodných princípov), ľudia boli ponechaní napospas osudu bez svojho verného strážcu (VPN) a stratili dôveru voči politike ako takej.

Náhle sme sa dostali zo stavu verejného dialógu do stavu monopolu na politiku - „my politici vieme, čo je pre Vás občanov najlepšie". So zámienkou bojovať proti roztrieštenosti a urýchliť konsolidáciu drobných strán prijali politici opatrenia ako 5% hranicu zvoliteľnosti. Ľuďom v tejto krajine akosi vôbec neprekážalo, že tým vytvoríme volebný systém, v ktorom nemôžeme zvoliť jedného poslanca parlamentu (1 zo 150 poslancov NR SR predstavuje 0,67% voličškých hlasov, teda cca. 27tis. voličov). Čo na tom, že konsolidácia politických síl je dlho trvajúci a zdravý proces vytvárania politického prostredia v krajine.

Náš volebný systém obmedzuje politickú súťaž, pretože aby ste sa stali poslancom parlamentu, musíte:

  • Mať 21 rokov.
  • Vytvoriť prípravný výbor strany. Určiť osobu, ktorá je splnomocnená konať v jeho mene.
  • Získať zoznam najmenej 10 000 občanov, ktorí súhlasia, aby strana vznikla (a to pri každých voľbách, pokiaľ ste sa v tých predošlých nedostali do parlamentu)
  • Vypracovať stanovy strany.
  • Určiť sídlo strany.
  • Podať MV SR návrh na registráciu politickej strany
  • Zaplatiť MV SR správny poplatok 663,50 € za podanie návrhu na registráciu strany.
  • Zaplatiť volebnú kauciu 16 596 € (prepadá ak strana nezíska 2%, čo sú de facto 3 poslanci NR SR alebo 80 tis. voličov)
  • Získať 5% platných voličškých hlasov vo voľbách (pričom neviem ako zákon myslí na scenár, kedy jedno-osobová strana získa 5%, čo je 7 poslaneckých miest v NR SR)

Vytvára tak monopol, resp. oligopol strán - partokraciu.

 

Nech žije partokracia

Volebný systém SR teda apriori vyžaduje vytváranie strán so silným financovaním. Prečo sa potom ľudia divia, že každý rok nám vznikne niekoľko nových strán, podporovaných rôznymi podnikateľskými skupinami. Veď kandidáti nie sú posudzovaní podľa názorov, princípov, ktoré zastávajú alebo myšlienok, ktoré chcú presadiť. Závisí len od straníckeho trička, ktoré človek nosí a financií, ktoré vie získať pre stranu.

Vláda SR je formovaná na základe výsledkov tých istých volieb ako parlament. Jej volebné obdobie je rovnaké ako obdobie parlamentu. Strany tak získavajú moc nielen nad zákonodárstvom, ale aj exekutívou. Prezident je v procese zostavovania vlády naozaj len figúrkou. Môže akurát oddialiť konštituovanie vlády tým, že poverí zostavením niekoho, kto nakoniec aj tak nebude mať dostatočnú podporu v parlamente. Vláda a parlament svojimi kompetenciami môžu zasahovať do prokuratúry, polície, armády i súdnictva.

Stačí Vám 900 tis. hlasov (40% platných voličských hlasov pri 55% účasti vo voľbách) a prakticky získavate moc nad touto krajinou!

Pri predpoklade, že sa k Vám pridá nejaká malá strana s 250 tis. hlasmi (cez 10% platných voličských hlasov).

To znamená, že o osude krajiny môže rozhodnúť 23% celoslovenskej populácie.

Nedotiahnutá reforma verejne správy - naschvál?

Slovenský volebný systém tak podporuje zoskupovanie politikov podľa toho, kto koľko financií vie získať, kto aké štruktúry má v jednotlivých regiónoch, kto sa vie dostať za menej peňazí bližšie k tým voličom, ktorí sú početní a dajú sa ľahko zlákať na predvolebné sľuby.

A aby celý systém bol dokonalý, stranám vôbec nevadí klesajúca účasť vo voľbách a nezáujem občanov, pretože menej viacpočetných voličských skupín sa ľahšie manipuluje ako rôznorodá a široká populácia.

Partokracia dokonca dokázala zneužiť reformu verejnej správy na to, aby ľuďom ešte viac zneprehladnila kto je za čo zodpovedný. Tým znížila kontrolu občanov nad komunálnymi a regionálnymi politikmi, a hlavne nad financiami, ktoré v samospráve tečú.

Nechápte ma zle, ja som tvrdým zástancom posilnenia samosprávy a regionálnej správy, ale nie spôsobom, ktorí občanovi zneprehladňuje, nevysvetľuje a nakoniec ho donúti rezignovať nad akoukoľvek aktivitou.

Veď skúste sa obrátiť s čímkoľvek na Vášho poslanca, starostu, župana, poslanca VÚC, poslanca NR SR, ministra alebo prezidenta. S veľkou pravdepodobnosťou bude ich prvá reakcia, že to nespadá do ich kompetencie. A to nespomínam Bratislavčanov a Košičanov, kde majú o jednú úroveň samosprávy viac.

Rezignovaní ľudia tak už nemajú ani energiu a ani čas venovať sa agende ich obce alebo regiónu. Vo komunálych a regionálnych voľbách teda často vidieť krúžkovanie kandidátov, o ktorých voliči vedia len to, že sú to kandidáti určitej politickej strany, ktorí žijú v ich blízkosti. Aj keď po ostatných komunálnych a regionálnych voľbách sa dá konštatovať, že ľudia začínajú mať partokracie plné zuby (rastúci podiel úspešných nezávislých kandidátov na poslancov, starostov, primátorov a županov).

...pokračovanie v 2. časti

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?